Všetko to začalo zimnou dovolenkou v znamení skialpovačky v Alpách. Konkrétne v stredisku Sölden.
Prvé dni sme sa oťukávali a šlapali okolité zjazdovky, freeridové úseky a nakoniec aj pekne vysnežené žľaby. Niekedy až do tmy. Na tretí deň vyšlo najkrajšie počasie a tak sme si naplánovali výstup cez južný kuloár na najvyšší vrch v okolí a to Wildspitze, vysoký 3774m.n.m..
Večer pred tým sme si prešli lavínovú prevenciu a namodelovali pády do trhliny, aby sme v prípade núdze vedeli reagovať. Vstali sme skoro ráno a vyrazili do dedinky Vent. Teplomer ukazoval okolo -15°C, bolo jasno a my sme v šere hľadali najvhodnejšiu trasu. Nenašli sme žiadnu, tak sme si spravili vlastnú – strmý, technický terén, ktorý sa striedal s kameňmi a hlbokým snehom. Dosť sme sa vytrápili, kým sme vyšli na chatu Breslauer Hütte v polovici trasy. Cestou sme prechádzali cez terén, kde nedávno padla doskovitá lavína, takže batohy a piepsi sme zapli hneď, keď sme to videli.
Na chate sme trochu vydýchli a presunuli sa zase o trochu vyššie. Hodinky ukazovali okolo 3000m.n.m. a my sme traverzovali zľadovatený terén. Lyža sem tam ustrelila a tak sme nasadili prilby. Pár desiatok metrov pod nami trčali skaly a v prípade pošmyknutia počas traverzu by to nemuselo dopadnúť najlepšie. Zvládli sme to v pohode a ocitli sme sa na ľadovci. Trasa viedla okolo južného kuloára a po rebre, resp. hrebeni až hore na vrchol. Keďže sme sa chceli vyhnúť trhlinám, tak sme išli zostupovou trasou cez spomínaný južný kuloár.Vedeli sme že v lete sa tam lezie ferrata a v zime je výstup náročný kvôli strmým pasážam, hlavne v poslednej časti kuloára, kde mal svah až 60°. A tak sme pokračovali hore už len traja: ja, Longo a Peťo Ceniga.
Boli to však najhoršie snehové podmienky aké som zažil. Na zmrznutej škrupine bol samotný problém udržať sa na lyžiach, pretože sme ju lyžami nevedeli prebiť. Avšak keď sme dali v 2/3 trasy lyže na batohy a nasadili mačky, tak sme boli po pás v snehu. Hodinky mi tento krát ukazovali 3500m.n.m.. Peťo to pre istotu otočil a celú drámu sledoval zdola. Ja s Longom sme sa brodili v hlbokom snehu vyše dve a pol hodiny, vyšli sme však necelých 200 výškových metrov. Cestou sme si to chceli uľahčiť, tak sme traverzli k najbližším skalám a chceli sme vyliezť po nich. Čakali nás uvoľnené kamene a ľad. Povedal som si, že pôjdem radšej po pás v snehu, ako zletieť z tých skál, a tak som odovzdal Longovi čakan. Ja som postupoval popri skalách a zabáral ruky po ramená do snehu. Išlo to však veľmi pomaly. Postupne som sa dostal až do posledného úseku, ktorý mal 60°. Bol som zo silami na konci! Jedna z mojich najťažších túr a to som už zažil kadečo…
Vyše 8 hodín sme šlapali, z toho posledných pár hodín po pás v snehu, čo bolo psychicky a fyzicky extrémne náročné. Vypil som 0,5l čaju a fľašu edgar. power., ktorý mi dodával energiu počas celého dňa. Teraz mi však došla, veď zapadlo slnko a my sme stále neboli na hrebeni! Peťo už dole „klepal kosu“ a čakal kedy to konečne otočíme.
My sme však stále pokračovali a tak sa otočil a išiel k autu sám, aby stihol zostupovú trasu za vidna. Bolo jasné, že my s Longom ju už nestihneme. Ako tak stojím skoro kolmo vo svahu a čakám, kedy sa Longo napojí na moju stopu a konečne mi donesie čakan, začalo sa poriadne ochladzovať. Jediné čo ma hrialo bola poriadna dávka adrenalínu. Povedal som Longovi nech ide dopredu a prešlape stopu teraz on. Po chvíli mi vraví, že stojíme na peknom snehovom vankúši a keď sa s nami odtrhne, tak nám nepomôže ani batoh, ani čakan keďže dole pod nami bol skalný prah po ktorých nedávno Longo doliezol.
„Super“ vravím si. Za chvíľu je tma, do vrcholu nám chýba ešte cca 100m a teraz stojíme na nestabilnej snehovej pokrývke v 60° svahu. Ruky som už ani necítil. Neoprénové rukavice mi zo západom slnka zmrzli tak, že som ani neohol dlane v päsť. Longo už 20min. bojoval s prevejom a od hrebeňa nás delilo 3-4m. Odtiaľ by to už bola „brnkačka“ po chodníku až k vrcholu. Avšak boli sme v tom najhoršom úseku a netreba zabúdať, že sa treba vrátiť aj späť!
Vtedy som si uvedomil jednu dôležitú vec. „Som naozaj ochotný riskovať život, za výstup na vrchol?!“ Toto isté som sa spýtal Longa, ktorý stále urpútne bojoval. Pozrel sa na mňa a znova na ten prevej. Za 20min. sme sa nepohli ani o centimeter. Spýtal sa aký máme čas. Keď som mu povedal, že za chvíľu bude pol 5. tak sme sa zhodli na tom, že najrozumnejšie bude potlačiť egá a otočiť sa späť.
Tých 70m som musel schádzať na mačkách, pretože som si nevedel predstaviť zapínať lyže v 60° sklone. Po chvíli bol sklon miernejší, spravil som si teda plošinku pre lyže. Nie som až taký dobrý lyžiar, ako Longo a tak som mu odovzdal aspoň lano. I tak mi batoh vážil +-20kg. S tým sa lyžuje veru ťažko. V jednej ruke čakan, v druhej palička a po jednom sme lyžovali dole. Čo otočka to som sekal čakanom do zľadovateného snehu a takto to išlo až kým nebol sklon relatívne bezpečný. Vtedy sme sa rozdelili. Longo išiel pomedzi skaly a ja vľavo do najširšieho žľabu. Pár veľkých oblúkov a už som bol v 1/2 žľabu, pozriem kde je Longo a ten stále medzi skalami. V tom spadol a ostal visieť na čakane. Pozbieral sa a spustil malými oblúkmi ku mne do žľabu. Vedľa seba sme zlyžovali až dole k ľadovcu a odtiaľ pokračovali za čoraz väčšej tmy až k chate. Tam sa zotmelo už úplne. Úsek, kde padla lavína sme išli pomalšie lebo trčali skaly a nič sme nevideli. Odtiaľ sme už relatívne v pohode zlyžovali dole k autu. Sem tam sme iskrili kvôli kameňom, ale inak sme boli zdraví a šťastní z ukončenia krásnej túry plnej dobrodružstva, ktoré sme zapili poriadnym dúškom piva ešte v ten večer…
