GrossGlockner 3798m.n.m. a rovno 2krát

Hory

Na parkovisko v nadmorskej výške 1950m.n.m. sme prišli v piatok pred polnocou. Tam sme sa vyspali a ráno vyrazili do cieľovej destinácie Johann Hutte (3450m.n.m.).

Prvá noc v necelých 2000m.n.m.

 

Kamarát Peťo Ceniga s dvoma chalanmi išli klasickou cestou a ja s Longom sme zase išli obkľukou trocha technickejšou trasou cez okraj ľadovca a potom priamo cez ferratu na Blaue Kopfe až na spomínanú chatu. Prišli sme tam už pred 16tou, rovnako ako chalani klasickou cestou a keďže pivo na chate bolo drahé, tak sme radšej vyrazili podvečer na vrchol GrossGlockner.
Počasie nám síce neprialo, ale cesta bola relatívne schodná aj v botaskách, ktoré držali na mokrej skale perfektne, ale na snehu a ľade to už chcelo mačky.

Vrchol sme dosiahli pred 18tou, ale išli sme veľmi pomaly, pretože sme boli naviazaní a museli sme dávať pozor na ostatných turistov. Dole sme dokonca stretli hluchonemého Poliaka, ktorý išiel hore sám, bez lana, cepínu a hlavne bez skúseností! (áno, ja som tam tiež nemal čo robiť v botaskách, ale behávam v nich po horách od malička a cítil som sa v nich oveľa istejšie, ako v neohrabaných, ťažkých turistických botách)

Vrcholová

 

Pravdaže Poliak nevyšiel a nevedel ako zísť, tak sme ho naviazali ku seba a schádzali dolu spoločne. Ten najtechnickejší úsek sme chalanov istili z vrchu a my za nimi s Longom zlanili. Na chatu sme došli niekedy večer okolo 20tej hodiny, kde sme si dali zaslúžené pivko.
Cez noc som sa však nevyspal, pretože som cítil nadmorskú výšku.

Cestou na vrchol

 

Ráno sme sa zbalili a vyrazili dole na spodnú chatu Studlhutte v 2800m.n.m.. kde sme mali v pláne prespať poslednú noc a tak sme tam vybalili veci na spanie a zbytočné jedlo. Na cestu sme si zobrali, len nevyhnutné veci na lezenie, oblečenie, kúsok vody, nejaké tyčinky a edgar.powerdrink.

Úsek plný trhlín

 

Tento krát sme si vybrali lezeckú cestu po rebre až na vrchol GrossGlocknera s názvom Stüdlgrat. I keď sme v piatok okrem edgara a sušeného mäsa nič nezjedli, skoro nič nespali a celý deň šlapali, v sobotu sme sa cítili plný síl na ďalší výšlap. To sme však nečakali, že nám to bude trvať necelých 10hod. a nestihneme prísť späť k chate…

Cesta z chaty na nástup nám netrvala dlho, ale bola dosť nebezpečná z dôvodu trhlín. Niektoré chodníky, dokonca prechádzali priamo cez trhliny… 🤔
Skutočná sranda však začala keď sme začali liezť, pretože sme asi netrafili nástup a liezli sme cez uvoľnené kamene smerom na hrebeň. Predstavte si liezť na umelej stene, kde máte každý druhý chyt a stup uvoľnený. Každú chvíľu niečo padalo. Longo bol v stene asi 50min. a ja som čakal kedy príde k prvému isteniu. Konečne! Potom som išiel ja a znova hľadal cestu a liezol smerom hore. Hľadal som kompaktnú skalu, ktorá sa nedrolila a snažil sa vyhýbať ľadu a snehu. Nakoniec sme vyšli na hrebeň a konečne trafili cestu!

Jeden z najkrajších úsekov

 

Výhľady boli nádherné. Počasie tiež, i keď fúkalo. S Longom sme pomaly pokračovali až sme sa dostali do polovice trasy. Druhá polovica bola omnoho náročnejšia a bolo to cítiť. Longo mal problém s rukou a s turistickými botami sa mu liezlo veľmi zle. Na jednom úseku sme sa tak zasekli, že sme tam boli asi hodinu. Keď sme konečne zistili, ako ísť dobehli nás Slovinci a museli počkať, kým to prelezú oni, aby sme neliezli súčastne. To čakanie počas istenia ma zabíjalo, fukal už poriadne silný vietor a bola mi hrozná zima.

Kúsok od vrcholu

 

Na ceste sme už boli cca 7hodín bez prestávky a jedla. Čas bežal, ale my sme postupovali čoraz pomalšie. Už som si bol istý, že zostup na chatu nestíhame a že z vrcholu pôjdeme asi na čelovkách. Po ťažkom úseku, mal už Longo ruku tak opuchnutú, že som cestu ťahal už len ja až na vrchol.

Longova posledná dĺžka prvolezca

 

Vrcholová č.2

 

Tam sme prišli po 19tej hodine a rýchlo sa ponáhľali dole kým je svetlo. Na zostupovej trase sme zase stretli niekoľko turistov, ktorí zľaňovali dole k fixom. Po piatku bol terén poriadne zmrznutý, tak sme kvôli urýchleniu času použili pri zostupe lano od Poliakov.

Exponovaný úsek

 

Za chvílu sme boli na snehovom poli. Vybrali sme teda cepíny, a kontrolovaným šmykom postupovali až dole k chate. Poviem Vám, že pozerali po nás ako po bláznoch, ale po tom všetkom sme to s Longom brali už ako prechádzku a boli sme radi, že sme tak ušetrili kopu času a na chatu došli za vidna!
Problém bol, že to bola chata na pol ceste a všetky veci sme mali na spodnej chate 700 výškových pod nami. Čas bol cca 20:30 a tak sme ostali tam! Po celom dni bez jedla a vody, sme si dali nejakú vodu a pivo, keď už sme teda nemali čo do úst.

Pohľad na GrossGlockner z Johann Hutte

 

Nevadí, hlavne že už niesme v stene. Ráno sme sa prebudili do krásneho dňa, pobalili a zišli po ostatné veci na druhú chatu a potom späť k autu. Tam sme na kávičke počkali chalanov, kde sme sa na terase po štyroch dňoch vyzuli a vyzliekli. Nech trošku na slnku vyschneme. V tom si ku nám prisadli nejaké Rakúšanky, ktoré asi chceli nadviazať spoločný kontakt, ale potom to tuším poriadne oľutovali. Aspoň, tak sme to vyhodnitili s ich výrazu tvári. Mne to s Peťom nedalo a tak sme sa pred cestou ešte okúpali v horskom potoku a vyrazili späť domov.

Posledný pohľad na GrossGlockner pred odchodom domov

Len toľko z nášho výletu…

Podobné články

Izometrický tréning na hrazde
Mojich prvých 7 dní bez jedla. Prečo hladovať a aký to má zmysel?

MÔŽE VÁS ZAUJÍMAŤ

Neboli nájdené žiadne výsledky.

Menu