Sparťanom na Slovensku sa vždy podarí niečo výnimočné. Dokončia trifektu, zvládnu Ultra Beast. Alebo tak, ako Michal Rajniak, vyhrajú európsky šampionát Spartan Race v rozprávkovej Andorre.
V prvom rade som úprimne rád, že som nepatril k favoritom na výhru, pretože nemám rád, keď odomňa niekto niečo očakáva. Pravdaže som mal cieľ TOP3, ale miesto toho, aby som sa sústredil na umiestnenie, som sa sústredil na samotné preteky. Keďže miesto konania bolo v Andorre vo výške od cca 2000-2450m.n.m., s dĺžkou 22km a 1400m prevýšením, vedel som, že to nesmiem prepáliť, ale zase musím byť v kontakte s tými, ktorí diktovali tempo. A tak som sa niekoľko kilometrov po štarte postupne prepracoval na čelo pretekov spolu s Talianom, Rusom, Britom a Španielskym lídrom. Prekážky boli trochu iné, ako v centrálnej Európe a nepomohlo tomu ani počasie, ktoré nielen mne skomplikovalo situáciu, pretože väčšinu trasy sme mali pokrytú ľadom a snehom. Bežecky som na tom nebol najhoršie, ale zase ani najlepšie, preto som sa všetky prekážky snažil robiť na 100%. Keď som videl, ako Španiel spadol zo steny, vedenia sme sa ujali spolu s ostatnými pretekármi a nasledovali terénne motocykle, ktoré určovali trasu pretekov. Tie však zle odbočili a my sme sa vybrali za nimi. Keď sme prišli k preskakovaniu šikmej steny, zistili sme, že sme prišli z opačnej strany. Takže nás poslali späť, pričom nás predbehoval Španielsky pretekár, ktorý chcel mať znova náskok.
Následne sme boli nasmerovaní na správnu trať, avšak Španiel asi nepočul a išiel stále v opačnom smere. Medzi tým nás predbehol Rus a ja spolu s Britom sme ho začali prenasledovať. Kúsok zo zadu, tretí raz nás doťahoval neoblomný Španiel. Postupne sme sa navzájom „ťahali“, až kým sme neprišli k zľadovatenému balancu (namrznutá cca 8cm široká kladina). Bola to približne polovica trate. Tam sme sa rozdelili, pretože z našej skupinky sme to spravili len dvaja. Ja a zase Španiel. Od tej doby sme sa naháňali až do cieľa, pričom som si všimol, že bežecky som bol oproti nemu lepší len v zbehoch a tých veľa nebolo. Takže v každom výbehu do kopca sa mi pomaly strácal.
Prišlo však ťahanie pneumatiky, kde musel znova robiť trestné burpees (angličáky), vtedy som sa vedenia ujal ja. Trošku ma hnevalo to, že niektorí dobrovoľníci nevedeli po Anglicky a prekážky, ktoré v strednej Európe nie sú, mi vysvetlovali po Španielsky a zbytočne som tam strácal čas. Kľudne som si to však mohol naštudovať na webe, takže sa môžem hnevať akurát sám na seba, pretože aj kvôli tomu ma znova dobehol Španiel, kde sme približne 4 kilometre pred cieľom začali dvíhať asi 70kg závažie na kladke, ktoré nevedel zdvihnúť. Ja som po úspešnom pokuse pokračoval ďalej, až kým po plazení pod ostnatým drôtom nepríde kopec a prešiel som do rýchleho kroku. Nohy som mal ako z kameňa a nevedel som zrýchliť. Nechápem ako, ale znova ma predbehol, až kým neprišiel zbeh, v ktorom som bol zase lepší ja. Bol to poriadny súboj a s malým náskokom som prišiel do festival arény na multimonkey bar, ktorý sme zvládli obaja úspešne. Znova mi dýchal na krk a jediné, na čo som myslel, bol cieľ.
Posledných 400m a znova nasledoval kopec a ja už vidím, ako sa jeho chrbát pomaly vzďaluje. Snažil som sa pridať, ale nemohol som. Z vrcholu do cieľa som dal do toho všetko, ale nestačilo to a Španielsky pretekár dobehol so 17sekundovým náskokom. Ja však pretínam cieľ s veľkou radosťou a objímam Španiela s úprimnou gratuláciou, pretože ukázal, že je naozajstný bojovník. Ešte väčšiu radosť som však zažil, keď som videl do cieľa dobiehať kamaráta Tomáša Satinského z ČR a nechápal som, ako to spravil, keď som ho celú trať poriadne nevidel. Ale klobúk dole, ako pekne načasoval formu. V cieli si teda všetci traja užívame koniec trápenia a hlavou mi prebehlo, že k tomu, aby som zvíťazil, chýbalo fakt málo, ale ani na sekundu ma druhé miesto neomrzelo. Na tak veľkom podujatí to bol pre mňa veľký úspech podobne, ako tento rok na Majstrovstvách Európy OCR v Holandsku. Najväčší šok bol však ten, keď som sa dozvedel, že Španiel dostáva 1:30min. penalizáciu kvôli zle vykonaným, resp. vôbec nevykonaným burpees a ja sa posúvam na 1. miesto. Následne na to podáva protest na mňa a ostatných bežcov, ktorí sme spolu s ním zablúdili pri prenasledovaní motocyklov, ktoré určovali cestu. Nezdalo sa mu fér, prečo nás poslali na správnu cestu skôr, ako jeho, keď bol pár metrov pred nami.
Hlavní rozhodcovia sa však rozhodli, že toto nemajú prečo penalizovať a konečné výsledky sa teda zmenili. S tým, že sme sa so Španielom vymenili a ja sa stávam Majstrom Európy. Aký to bol pre mňa pocit oproti tomu, že som bol druhý?! Minimálny, pretože som sa už maximálne tešil z druhého miesta, ale klamal by som, keby som tvrdil, že mi to radosť nepridalo. Keď som ešte videl, že Zuzka Kocumová vyhrala a naša Esťa si vybojovala bronz, tak radosti som mal naozaj na rozdávanie. Veď uznajte sami. Zo šiestich TOP pretekárov v ELITE sme boli štyria „Čechoslováci“ a to nehovorím o víťazstve Patrika Milatu a Laca Šventeka v COMPETITIVE.
Trocha ma však mrzelo, ako sa zachoval Španielsky pretekár s tým, že nevedel akceptovať rozhodnutie hlavných organizátorov a rozhodcov a je škoda, že miesto toho, aby sa radoval z perfektného umiestnenia, urobil presný opak.
Musím ešte pochváliť organizátorov, ako pekne si pripravili vyhlásenie výsledkov, pretože počuť Českú a Slovenskú hymnú bolo naozaj krásne a emotívne. Dokonca som sa čudoval, prečo sme na vyhlásení výsledkov mohli mať svoje dresy a Spartan tričká sme si dali až po prebratí cien na konci celého vyhlásenia. Neviem, či som to spôsobil ja svojím „divadlom“, keď som si v Maďarsku počas vyhlásenia prehodil tričko cez hlavu (čo nemyslím), ale organizátori Spartan Race tu v Andorre to vymysleli bravúrne. V podstate boli spokojní všetci a našiel sa jednoduchý kompromis. Po vyhlásení sme si dali menšiu oslavu, ale s mierou, pretože nás v nedeľu čakala tímová štafeta pozostávajúca z dvoch najlepších Slovákov a Sloveniek.
Tvorili sme ju ja, Eszter a Peter Ceniga z Elite Team OCRA Slovakia, nový talent Janka Pepová a Martin Hromada zo Spartan Patriot team Slovakia bol náhradník, ako tretí najrýchlejší Slovák.
Prvá bežala Esztika, ktorá prišla ako namydlený blesk s veľkým náskokom pred druhou Češkou Peťkou Veselou. Peter Ceniga išiel na istotu a prišiel pár sekúnd za Tomášom Tvrdíkom z ČR a odovzdával štafetu Tomášovi Satinskému. Ten padol zo zasneženej lezeckej steny a dával si rozcvičku pred 1km dlhou zjazdovkou. Ja sa držím zubami, nechtami. Úspešne zvoním a som na čele pretekov. Tomáš akurát skončil a je pár sekúnd za mňou a viac menej spolu, s veľkým náskokom pred Francúzmi stúpame do výšin zasneženej zjazdovky. Hore som mal už trocha náskok, ale padám z ľadového balancu a dávam si 32 burpees, „kdyby něco“.
Tomáš je úspešný a odtiaľ vyrážame spolu. Nasledoval strmý zbeh cez les a lúky. Bol to poriadny downhill a zase som Tomášovi kúsok ušiel, ale približne 2,5km pred cieľom ma dobehol a spolu sme sa štvali až do predania štafety poslednému členovi tímu. Janka mala asi najťažšiu úlohu a to súperiť s Majsterkou Európy Zuzkou Kocumovou, ktorá išla čisto a prišla s niekoľkominútovým náskokom. Janka si dala 30 na oštepe a udržala veľký náskok pred Francúzskym tímom. Pred preskakovaním ohňa sme sa všetci počkali a v cieli sme sa už radovali spolu s víťazným Českým tímom. Bolo úžasné potvrdiť sobotňajší úspech a všetkým ukázať, že aj Česi a Slováci patria k špičke. Večer sme to pravdaže spolu s „Čechúňmi“ zase trošku oslávili a spokojní mohli odísť domov.
Teda nie všetci, keďže niekto ostal a ďaľší sa chystali do USA. Ja som zase cestou späť zmeškal s Maťom Hromadom v Londýne let, kvôli veľmi príjemnému pánovi z CHECK IN-u, ktorého tak práca bavila, že chcel vidieť batožinu všetkých cestujúcich. Chtiac-nechtiac sme teda museli čakať do nasledujúceho dňa na ďalší let. Aby toho nebolo málo, miesto dvoch leteniek sme si kúpili štyri, „kdyby něco“. Ešte že sme mali kopu vecí na oblečenie a podlaha pred WC na letisku nebola taká tvrdá. Ja som si teda príjemne unavený po 25km výkluse v Londýne na letisku mohol napísať tento „stručný“ report.
Je zaujímavé, ako vie život napísať príbeh a postarať sa o to, aby ste sa nenudili. Len toľko z môjho dlhého víkendu.
Na záver chcem ešte znova všetkým poďakovať za podporu a pozitívnu energiu. Všetci, nielen ja, sme videli, ako nám držíte palce a veľmi si to vážime.
Osobné poďakovanie tiež patrí sponzorom STM ENERGIA, GÜDE, ale hlavne doplnky od AONE a v neposlednom rade boty od značky ICEBUG, ktoré držali ako pribité.
VIDEO z preteku
